Bakchanálie, alebo… Podobne ako Gréci, aj Rímania mali svojho boha vína a neviazanosti, ktorý predstavopval intuitívnu, spontánnu stránku bytia.
Dionýzos bol v Aténach bohom plodnosti, vína a extáze. Pretože sa v antike tieto veci týkali vyslovene „ženských tém“, boli to predovšetkým ženy, ktoré si každú zimu v neviazaných slávnostiach pripomínali „svojho“ boha a pri týchto príležitostiach konzumovali víno a všemožné opojné prostriedky vo veľkom množstve…
V Rímskej ríši tieto zvyky pokračovali ako Bakchanálie, venované bohu vína Bakchovi (Bacchus*). Tajuplné antické obrady, pri ktorých padali zábrany a bujaro sa vyvádzalo (nočné orgie; vyberané jedlá; víno tieklo prúdom…). O rímskych bakchanáliách písal historik Titus Lívius a líčil ich v tých najtemnejších farbách. Prítomní tancovali s takmer nadľudským nasadením a pocitom posadnutosti, ako vyznávači, či dokonca dočasne vtelení bohovia. Nakoniec sa úplným vyčerpaním zrútili a zaspali tam, kde im nohy vypovedali poslušnosť.
Časom dosiahli takých rozmerov, že museli byť kvôli obavám o verejný poriadok, zakázané. Boli to najdivokejšie oslavy v starovekom svete. Až s príchodom kresťanstva (ako oficiálneho štátneho náboženstva) bakchanálie v 7. st. n. l. definitívne skončili.
Dionýzos, teda Bacchus* neskôr našiel na opustenom ostrove princeznú Ariadnu, ako úpenlivo plakala, lebo ju Tézeus nemilo odkopol. Rozišiel sa s ňou a nechal ju tam. Bacchus sa o ňu postaral, pomohol jej a… zaľúbili sa do seba. Dokonca ju zobral na Olymp. Jeho symboly sú leopard, brečtan, vinič, palica ovenčená viničom a brečtanom a roh hojnosti.
